Dnešný príspevok nepochádza z môjho pera ale z pera môjho dobrého kamaráta Michala Hercega, ktorý zhrnul môj život na pár stranách časopisu Mladosť. Tak nech sa páči, verím, že sa o mne dozviete niečo nové. Prajem príjemné čitanie. Miška
Článok: Michaela Haneková: S ničím nemám problém
Keď som Košičanke Michaele Hanekovej zatelefonoval v čase určenom na rozhovor,
vracala sa z lesa. Jej hubársky košík bol prázdny, ale zážitkov, skúseností a energie mala na
rozdávanie. „Neodložíme to na neskôr, keď budeš doma?“ opýtal som sa jej vediac, aké je
kráčať v rýchlom tempe za psom a ešte aj s rodičom. „Ale nie, čo si, ja takto fungujem bežne, som prívalová vlna a hurikán v jednom, nemám s tým problém.“ Počas 107-minútového telefonátu veta „nemám problém“ zaznela ešte mnohokrát.
Miška sa narodila v januári 1985. „Mamka spomína, že vtedy padali zo stromov zmrznuté
vrany, taká bola zima.“ Na svet prišla o čosi skôr a to, že sa poznáme, je aj vďaka inkubátoru.
„Veď vieš. Kyslík, horské slniečko, nezakryté oči… Keď rodičia po pár mesiacoch zistili, že niečo nie je v poriadku, utekali so mnou k lekárke. Odtiaľ transport do Prahy, kde mi vybrali šošovky. Do roka som nevidela nič a potom ma niekoľkokrát zoperovali. V desiatich rokoch som mala za sebou osemnásť očných operácií.“
V pätnástich rokoch stratila zrak úplne. Stihla ešte bežnú škôlku, z ktorej sa
dokonca domov vracala sama, lebo to bol kúsok. „V detstve som sa rada hrávala s chalanmi, prichádzala som zablatená, ale bolo mi dobre,“ spomína. Po dvoch rokoch v bežnej triede sa dostala do osemčlenného nevidiaco-slabozrakého kolektívu v škole na Gemerskej ulici v Košiciach. Traja spolužiaci potom pokračovali v košickom Gymnáziu Tomáša Akvinského. Každého však zaradili do inej triedy. Vraj pre hluk, ktorý vydávajú Pichtove stroje, ale pravdepodobne aj preto, aby sa nevidiaci študenti čo najrýchlejšie osmelili a osamostatnili, čo sa v triedach s 34 až 38 študentmi aj podarilo.
Práve v roku, keď Miška maturovala, sa v Košiciach otvárala teologická fakulta
ružomberskej Katolíckej univerzity. „Študovala som náboženstvo, dejepis a neskôr som si k
tomu pribrala občianku.“ „Je pravda, že si pomýšľala aj na herectvo?“ „Áno, dobre si pamätáš, ale rodičia mi vtedy povedali, že najprv mám vyštudovať niečo normálne a potom môžem vymýšľať hlúposti.“ Kým na strednej škole bola do diktovania poznámok zapojená polovica rodiny, na vysokej škole už mala Miška braillovskú tlačiareň a učebné materiály dostupné v počítači. V škole boli dobrý kolektív, a tak jej päť rokov na univerzite uplynulo bleskovo: „Naši takmer ani nevedeli, že študujem. Veľa sme sa učili aj spolu. Pamätám si, ako som u spolužiaka absolvovala taký rýchlokurz z našich povojnových dejín od deviatej ráno do jednej, keď bola skúška. Ale stalo sa, že som aj vyletela. Spolužiaci písali test a ja som išla po nich ústne. Vtedy ešte niektorí hovorili, že mne to dajú, lebo nevidím. Ale hneď zbadali, že nie som žiadna výnimka.“
Vizuálna pamäť a predstavivosť jej dodnes pomáhajú tak trochu klamať telom. „Ty naozaj
nevidíš?“ to je otázka, ktorú Miške neraz kládli spolužiaci a teraz kolegovia. Pedagógovi bez
ťažkostí nakreslila, ako sa láme svetlo vo vitráži kostola a keď jej spolužiak na exkurziách
popisoval, čo vidí, naozaj si to vedela predstaviť.
Po príjemnej plavbe na vysokoškolskom obláčiku prišla zrážka s pracovnou alebo skôr
nepracovnou realitou. „Štyri roky som posielala životopisy na všetky strany. Nielen do škôl, ale aj do administratívy. Robila by som hádam čokoľvek, hoci aj poistné zmluvy.“ V životopisoch svoje zrakové postihnutie nezatajovala a zrejme aj preto ju väčšina potenciálnych zamestnávateľov rýchlo „vytriedila“. Občas to však vyzeralo aj nádejne. „Raz ma pozvali na pohovor do košickej charity. Mojou prácou malo byť plánovanie a rozdeľovanie príspevkov pre odkázaných ľudí, koľko na čo môžu minúť v ktorom týždni.“ Ani toto však nevyšlo a v čase, keď Miškina mama uvidela v električke reklamu na novovznikajúce premonštrátske gymnázium, bola už jej dcéra z neúspešného posielania životopisov unavená. Štyri roky bez práce však neprežila zavretá v panelákovej izbe. „Od jari do jesene sme na chalupe v Kavečanoch. Veď si tu kedysi spal, pamätáš sa?“ Veru áno. Bolo to pred dvadsiatimi rokmi a pravdupovediac, veľa sme toho vtedy nenaspali, lebo sme sa vybrali na jednu nočnú túru. „Dom, dvor, záhrada, les, to je taký môj svet. Kŕmim zajace a hydinu, pohybujem sa aj v záhrade. zbieram jablká, z rebríka aj čerešne. Oco so švagrom narezali drevo, my s mamkou ho uskladňujeme do kôlne. Je to pre mňa úplne prirodzené a je to aj relax.“
V čase, keď ešte nemala prácu, sa Miške podarilo aj dosť cestovať. „V Paríži žije moja
sesternica s rodinou. Tam som s tetou chodievala aj na troj-štvortýždňové pobyty. Sesternica bola vtedy na materskej, takže aj jej prišla vhod spoločnosť. Pobehali sme pamiatky a všetko, čo sa dalo. Vtedy som bola aj na poznávacích zájazdoch v Grécku či v Izraeli.“
Tu sa dostávame k Miškinej záľube v cestovaní. Z lietania má strach, ktorý prekonáva…
lietaním. „Mňa by mali fotiť, ako kŕčovito sa v lietadle držím. Hudba zo slúchadiel mi trochu
pomáha, ale aj tak podvedome načúvam, či motory správne hučia. To je tak, keď človek
pravidelne pozerá seriál o leteckých katastrofách.“ Klasická otázka pre nevidiaceho: Čo máš
vlastne z toho cestovania? „Veľa. Mňa to ťahá samo. Deň vydržím aj na pláži, ale potom už
poďme niekam. Do miest, do hôr, do kláštorov, tak ako naposledy s našimi v Španielsku. Alebo také Grécko. Knosos! Minojská kultúra! Archeologické vykopávky! Všetko, o čom som sa učila a čo hustím do mojich študentov. Niekedy sa to dá aj ohmatať, inokedy stačí pocit, že som na tom mieste. Zober si taký Izrael. Kráčaš po miestach, kadiaľ chodil Ježiš Kristus. Veď to je úžasné! Aj keď, samozrejme, niekedy sa to s mojimi predstavami nezhoduje. Napríklad slávna krížová cesta. Predstavujem si opustené pole niekde za mestom a ono to skôr pôsobí ako na centrálnom trhovisku so zastaveniami namaľovanými na budovách. Alebo Olivová hora, kde bol Ježiš poslednú noc. No načo tam postavili kostol? Nemohli to nechať také autentické? No asi nemohli.“ Smeje sa Miška a dodáva, že ju Boh slepotou pravdepodobne musel trochu skrotiť, lebo inak by cestovala a všetko ostatné robila oveľa viac. „Veď vieš, som živel!“ Zaznie nie po prvýkrát, ale následne sa treba upokojiť, pretože ideme za katedru do triedy plnej iných živlov.
Miška si žiadosť na premonštrátske gymnázium napriek počiatočnej nechuti
predsa len podala. Motyka vystrelila. V oboch kolách pohovoru sa stretla s pedagógmi, ktorí ju už poznali z vysokej školy. „Jeden z nich ma učil latinčinu, druhý ma poznal len z chodby. Mňa aj spolužiaka svojho času zjazdil ako siroty, keď sme si na hodinu niesli kávy. Ale po hodine a pol, čo ma doslova štiepal, povedal pamätnú vetu. Vraj keď som dostala možnosť študovať, mala by som dostať šancu aj pracovať.“
Michaela Haneková začala učiť v roku 2013. Najprv štyri hodiny týždenne, potom desať,
neskôr 22. Boli časy, keď vyučovala dejepis, občiansku náuku a ešte aj predmet s názvom
umenie a kultúra. Teraz pracuje na polovičný úväzok, čo jej vyhovuje, lebo má čas aj na svoje ďalšie aktivity. V škole prvé dva roky fungovala sama, potom sa podarilo vybaviť chránené pracovisko a v triede i mimo nej jej pomáha pracovná asistentka. Vlastne najprv to bol asistent: „Môj švagor je ako niekdajší „bachar“ na výsluhovom dôchodku. Vieš si predstaviť, dozorca v triede. Ukázal prstom a bolo hrobové ticho. Ale decká ho mali radi. Robí aj dídžeja a na stužkovej im hral práve on. Teraz mám pracovnú asistentku, ktorá je aj mojou osobnou a navyše kamarátkou, čo je výborná kombinácia.“ Na opravovanie písomiek či žiacke opisovanie sa jej teda už pýtať nemusím. A rovnako ani na tabuľu či kriedu, keďže v každej triede tohto gymnázia je notebook a dataprojektor a učivo je spracované vo forme poverpointových prezentácií. „Prvú a poslednú hodinu neučím. Rozprávame sa a študenti mi píšu spätnú väzbu, ktorú potom vyhodnocujem. Moje zrakové postihnutie nijako neobchádzajú. Zaujíma ich všetko, od mojej rodiny až po to, ako mi fungujú slzné kanáliky, lebo jeden prvák si myslel, že oči nevidiacich asi nevedia ani plakať.“
Plakať zatiaľ Miška na svojom pracovisku našťastie nemusela, možno len v rámci
hereckej prípravy na literárno-dramatickom krúžku, ktorý vedie. „Začali sme hrou o Jane
šialenej. Bola to manželka holandského kráľa Filipa II., ktorá naňho neskutočne žiarlila, veď
mala aj prečo a po manželovej smrti sa zbláznila. Naďalej predstierala, že s ním sedí pri stole a spí v posteli. Deckám sa to neskutočne páčilo. Ďalší rok sme nemali v krúžku žiadnych chalanov, tak som na podnet báb napísala hru s pracovným názvom Štyri živly a svet. Dala som im len základnú líniu, nejakú štruktúru, ale dievčatá to krásne rozvinuli. Navrhli si kostýmy a popri hovorenom slove sme tam mali aj veľa scénických prvkov.“ Na tomto krúžku asistentka s Miškou nie je, takže ich skúšky s nevidiacou režisérkou si neviem úplne predstaviť, ale zrejme im to funguje, lebo táto popoludňajšia činnosť mimo korony pretrváva už niekoľko rokov. Neraz si pozvú aj hosťa, napríklad vyštudovanú herečku Katku Brychtovú alebo niekdajšieho šéfa činohry Košického štátneho divadla a rovnako herca Milana Antola.
Mimochodom, Michaelu Hanekovú ste mohli pred pár rokmi vidieť aj v jednej časti z
dokumentárneho cyklu Petra Kerekesa Šesť zmyslov Paríža. Za päť natáčacích dní prebrázdila trhovisko, metro, parky a ulice a zažila mnoho nezabudnuteľného. A ako vznikla jej posadnutosť divadlom? „Odjakživa som to mala rada. Prvý taký väčší impulz prišiel v roku 2000 na muzikáli Báthorička v Nitre. To ešte fungoval mládežnícky klub Netopier. Veď si tam bol, tak vieš, ako sa potom po predstavení pochodovalo nočnou Blavou cez Líščie údolie.“ Spomína Miška a ja spolu s ňou. Ďalším veľkým divadelným zážitkom boli pre ňu bratislavské shakespearovské slávnosti a potom to už išlo. Vďaka rozsiahlemu arzenálu sesterníc, kolegýň a kamošiek sa začali hromadiť premiéry, dni otvorených dverí a neraz to bolo aj päť predstavení za päť dní, kvôli jednému by sa to predsa z Košíc do Bratislavy neoplatilo.
Nápad začať o navštívených predstaveniach aj písať jej vnukla jedna z členiek
združenia E-ženy, ktoré si Miška našla na internete. „Najprv mi to bolo čudné, že nevidiaca má písať o divadle, ale veď čo. Nie sú to odborné recenzie, len články, ktoré majú nalákať aj iných do divadla. Napríklad moja kolegyňa – slovenčinárka študovala na výške v Nitre a v divadle tam nebola ani raz. Je toto možné?“
Ako prvý napísala článok o hre Apartmán v hoteli Bristol zloženej z viacerých poviedok
britského spisovateľa Roalda Dahla. „Aj Dahl bol ako vojnový letec po havárii istý čas nevidiaci. V nemocnici sa zaľúbil do sestričky, ale keď začal vidieť, asi zistil, že hlas bol krajší ako ten zvyšok a nebolo z toho nič.“
Miška sa púšťa naozaj do všeličoho. Na Profesia days mala prednášku o tom, že
zamestnanec s postihnutím nemusí byť záťažou, ale môže byť, naopak, prínosom. Na
univerzite tretieho veku prednášala seniorom o asertivite, sektách aj o nevidiacich. Spolupracuje so združením Bez bariéry, cez ktoré sa napríklad dostala do železničnej spoločnosti, aby tu z pozície bežného používateľa hovorila o problémoch s prístupnosťou ich internetových služieb. Na svojej stránke ponúka workshopy na rôzne témy, ktoré zatiaľ pre koronu nerealizovala, ale plánuje v tejto činnosti pokračovať a vychádzať pritom chce zo svojich skúseností. Keď od nej v jednej vete počujem, že je evidovaná v národnom registri darcov kostnej drene, že v zásuvke jej leží nedopísaná kniha, že jej snom je zriadiť si raz literárno-hudobnú kaviarničku alebo cestovnú kanceláriu, že nemá problém ani s vyplievaním, okrem petržlenu, lebo ten je na nerozoznanie od buriny, mám pocit, že som sa spojil s košickým Járom Cimrmanom alebo MacGyverom, ku ktorému sa sama Miška aj prirovnala. Jej nadšenie je nákazlivé a ten živelný hurá systém zatláča načas dotieravé pochybnosti kamsi do úzadia. „Najviac ma vždy motivovalo, keď niekto povedal, že to alebo tamto ako nevidiaca nemôžem. Vždy som potom hľadala nejaké alternatívy. Áno, niekedy som trochu hŕ a až potom sa zhrozím, do čoho som sa to namočila. No čo. Nevyskúšaš, nevieš,“ uzatvára Miška svoje rozprávanie o tom, čo bolo, bude alebo by mohlo byť a mne neostáva nič iné, ako tomuto živlu držať palce.
Michal Herceg