Pred časom som si všimla ponuku na istej sociálnej sieti. Kde sa pani pýtala, či v danej skupine nie je nevidiaci človek, ktorý by bol ochotný ísť pred kameru a porozprávať o svojom živote.
Odvaha mi nikdy nechýbala a keďže mám už skúsenosti s kamerou tak som sa jej ozvala. Vznikla z toho spolupráca na jedno popoludnie pre resocializačné centrum v Krupine. Klienti mali tematický deň pri príležitosti vzniku Braillovho písma. Súčasťou tohto dňa bola aj moja prednáška. Prebiehalo to prostredníctvom messengeru.
Na úvod som sa im predstavila, povedala som niečo o mojom živote, práci a mojich záľubách. Klienti ticho sedeli a s nadšením v tvárach počúvali. Nie ja som ich nevidela ale moja asistentka, ktorá sedela pri mne áno. Teda mám to z jej opisu. Po mojom úvode nasledovala hodinka otázok a mojich odpovedí. Som človek, ktorý otvorene rozpráva na akúkoľvek tému. Takže o zaujímavé otázky nebola núdza. Spomeniem aspoň niektoré z nich. Pýtali sa ma napríklad, ako vyučujem, ako to prebieha pri písaní písomiek, či pri ich oprave. Samozrejme, že neostali otázky iba pri mojej práci ale, týkali sa aj obyčajných vecí z bežného života. Ako fungujem v domácnosti, čo rada robím ak práve nie som v práci a tak podobne. Ani sme si nevšimli a hodinka už bola fuč. Dojmy boli na oboch stranách skvelé. Klienti zistili, že aj ľudia, ktorí majú problémy so zrakom môžu viesť plnohodnotný život.
Myslím, že pre nich to tiež bolo obohatenie, pretože sa potykajú s rôznymi problémami. Uvedomenie si, že je dobré nevzdať sa napriek nepriaznivým okolnostiam.
Na záver, by som povedala, že by som bola vďačná, keby takýchto príležitosti bolo viac. Búrali by sa tak hranice, ktoré delia svety medzi ľuďmi so zdravotným znevýhodnením a svetom ostatných.