Uvažovali ste niekedy nad tým, ako si nevidiaci človek môže hľadať prácu?
Mnoho z vás si povie, že v dobe kde sa všetko točí okolo internetu a sociálnych sietí by to nemal byť problém.
Opak je pravdou!
Tento článok vám priblíži moju vlastnú skúsenosť s hľadaním si práce.
V roku 2009 po úspešnom ukončení vysokej školy som sa ako každý absolvent chcela zaradiť do pracovného života. Rozposlala som môj životopis, motivačný list do škôl, či rôznych inštitúcii, ktoré sa venovali oblastiam, v ktorých som bola doma. Netrpezlivo som čakala či sa niekto ozve. Na moje prekvapenie sa mi ani po mesiacoch čakania nikto neozval.
Ak mi prišla odpoveď väčšinou bola negatívna a znela asi takto: „Vy ste nevidiaca a my pre vás nemáme vhodné pracovné podmienky.“ Ja som sa ale po prvom neúspechu nevzdala a posielala životopisy ďalej.
Po dvoch rokoch môjho snaženia mi konečne prišla pozitívna odpoveď. Áno, čítate správne. Po dvoch rokoch! Pozvali si ma na pohovor do jednej nemenovanej spoločnosti.
Keď som prišla na pracovný pohovor, vo dverách ma privítal sympatický pán, ktorý sa od začiatku nášho rozhovoru aktívne zaujímal o to ako fungujem. Posadili sme sa za stôl a on mi začal vysvetľovať náplň mojej práce. Neustále sa ma pýtal ako zvládam orientáciu v teréne a či mi nerobí problém chodiť po schodoch. Snažila som sa mu vysvetliť, že ja iba nevidím, a to znamená, že okrem problému so zrakom mi nič iné nie je. Ďalšie jeho otázky smerovali k tomu nakoľko viem byť samostatná. Moju samostatnosť som sa mu snažila vysvetliť aj vďaka cestovaniu. Porozprávala som mu ako som pochodila Izrael, Egypt a polovicu Európy. Vždy som mu zdôrazňovala, „Ja iba nevidím, mentálne som v poriadku.“ Po jeho otázkach som dostala priestor na otázky aj ja. Bola som nadšená, že budem pracovať s ľuďmi a pomáhať im v ich ťažkých životných situáciach. Po necelej hodine to vyzeralo nádejne a zdalo sa, že budem prijatá a budem mať svoju prvú prácu! V tom však prišla od neho zdrvujúca otázka: „Prečo vás rodičia viedli a brali ako zdravého človeka? Ste predsa nevidiaca, a tak by ste sa mali podľa toho aj správať. Bola to chyba, že Vás rodičia viedli ako zdravú.“ V tej chvíli som sa nezmohla na slovo. Vstala som a odišla z miestnosti.
Jeho otázka ma veľmi zabolela a na dlhú dobu mi zabránila v ďalšom hľadaní práce. Myslela som, že sa nikdy nezamestnám. Ale toto sú práve tie chvíle kedy sa netreba vzdať, ale zdvihnúť hlavu, otriasť sa a ísť ďalej. Otriasla som sa a začala som odznova. Ešte viac nabudená a motivovaná.
Opäť prešli dva roky a ja som poslala svoj životopis na gymnázium. Po pár dňoch prišla pozitívna odpoveď. Pozvali ma na ďalší pohovor.