Odkedy bola po prvýkrát uvedená Ibsenova dráma Hedda Gablerová, prešlo 127 rokov a dnes máme tú česť stretnúť sa s ňou na doskách Slovenského národného divadla.
Názov tejto divadelnej hry v sebe nesie osud jednej neobyčajnej ženy – Heddy, dcéry generála, ktorá mala vždy to, po čom jej srdce zatúžilo. Napriek tomu hlboko vo svojom vnútri prekypovala nevyrovnanosťou a nešťastím. Alebo sa mýlime a Hedda bola len znudená svojim vlastným životom? Nik netušil, čo sa v nej skrýva a už vôbec nie to, čoho je schopná.
V tomto prípade je ťažké dať jednoznačnú odpoveď, ktorá by nám ozrejmila jej nepochopiteľné životné rozhodnutia.
Po búrlivej mladosti sa usadila spolu so svojím manželom v nádhernom dome, ktorý jej pripravila Júlia Tesmanová, blízka teta jej manžela. Hedda však bola v tomto dome skôr väzňom, vtáčikom držaným v zlatej klietke.
Táto žena vás na prvý pohľad zmätie svojou krásou a vyberaným správaním, za ktorým sa skrývajú nenaplnené sny a túžby. Možno aj vnútorný svet, do ktorého nemá prístup nik iný, iba ona. Aký je zmysel jej života, či ho nájde v bohatstve. Mať všetko, neznamená užívať si naplno svoj život. Túto myšlienku sa snažil interpretovať aj režisér Roman Polák či už červenou farbou, ktorou sa Hedda snažila pomaľovať nie len seba, ale aj hostí vo svojom dome, či sklenenú stenu, za ktorou bola zimná záhrada. Červená farba, ako symbol žiadostivosti, horkokrvnosti či túžby zažiť niečo výnimočné, niečo, čo by ju vytrhlo z nudnej a stereotypnej spoločnosti malomeštiackych ľudí zahľadených do seba.
Žena, ktorú nie je ľahké pochopiť a nie je ľahké ani odsúdiť. Sledovala som tento príbeh miestami so zatajeným dychom. Určite sa naskytá otázka, prečo? Mnoho situácií, ktoré sa odvíjali na javisku sa dejú aj v dnešnom svete.
V tejto divadelnej dráme, ktorej premiéra sa uskutočnila v SND 3. Februára, je úžasné sledovať, ako sa dá dej hry, ktorá bola napísaná koncom 19.storočia, obohatiť modernými scénickými prvkami.
Stretli ste sa už s tým, aby sa na javisku ocitol bazén, v ktorom sa herci snažia utopiť svoje osudy, sny a rozhodnutia, ktoré boli častokrát nesprávne a snažia sa tak očistiť si od nich svoju dušu, očistiť si dušu od životných rozhodnutí?
Tento prvok vo mne zanechal silný dojem, že voda predstavovala element, bez ktorého sa nedá žiť asi tak veľmi, ako sa nedá žiť bez lásky v prípade Heddy. Tá mala okolo seba vždy atraktívnych mužov, ktorých vedela dokonale zmanipulovať tak, že jej do rúk vložili svoj život bez rozmyslu. Dokonca aj jej manžel sa ju snažil ochrániť pri jej intrigách. Veď láska zdolá všetko, vraví sa v akomsi prísloví. Žiaľ v tejto tragédii zdolala Hedda osud iných a dokonca aj ten svoj.
V predstavení sa mi páčilo vykreslenie vnútornej rozorvanosti samotnej Heddy za pomoci miestami až expresívnej hudby, ktorá sa snažila prekryť krik jej vnútorného sveta.
Nebudem vám viac prezrádzať, ale musím vyzdvihnúť herecké výkony hlavných predstaviteľov Táni Pauhofovej ako Heddy Gablerovej, Alexandra Bártu ako jej manžela a každopádne za zmienku stojí aj Robert Roth, Daniel Heriban aj Monika Potokárová. Zhostili sa svojich úloh tak, že predčili aj moju predstavivosť, ktorú som využívala pri čítaní originálu Henrika Ibsena.