Na film Štúr v réžii Mariany Čengel Solčanskej som išla s vedomím, že ho budem vnímať inak než väčšina divákov v kine. Ako nevidiaca sa nemôžem oprieť o obraz, a tak sa pre mňa film vždy stáva najmä priestorom zvukov, hlasov, ticha a emócií. Práve preto bol tento film pre mňa veľmi osobným zážitkom.
Už od prvých minút som cítila vážnosť a istú ťažobu témy. Hlasy hercov vo mne vyvolávali pocit zodpovednosti, tlaku doby a vnútorného zápasu. V ich prejave som počula presvedčenie, ale aj pochybnosti, únavu a obetu. Postava Ľudovíta Štúra na mňa nepôsobila ako vzdialený historický symbol, ale ako človek, ktorý neustále zápasí so sebou samým a s tým, čo od neho vyžaduje jeho poslanie.
Hudba sa pre mňa stala emocionálnym sprievodcom celým filmom. V niektorých momentoch ma doslova vtiahla do deja, v iných mi umožnila na chvíľu sa zastaviť a precítiť smútok, napätie či nádej. Boli chvíle, keď som mala v hrdle uzol a cítila som vnútorné pnutie, aj keď sa navonok „nič dramatické“ nemuselo diať. Práve vtedy som si uvedomovala, aký silný je neviditeľný svet emócií, ktorý film vytvára.
Veľmi intenzívne som vnímala prácu so slovom. Reči, myšlienky a ideály, ktoré vo filme zaznievajú, vo mne rezonovali ešte dlho po ich vypovedaní. Slovo tu nie je len nositeľom informácie, ale aj bolesti, nádeje a osobnej obety. Ako nevidiaca som si uvedomovala, že práve slovo je pre mňa mostom k pochopeniu postáv a v tomto filme malo slovo mimoriadnu silu.
Tempo filmu ma nenútilo sledovať dej, ale skôr prežívať ho. Dovolilo mi zostať v emócii, premýšľať o tom, čo by som na mieste postáv cítila ja, a klásť si otázky o zmysle obety, viery v ideály a o cene, ktorú človek platí za to, keď sa rozhodne ísť proti prúdu.
Z kina som neodchádzala s pocitom ľahkosti. Odchádzala som s tichom v sebe, s úctou a s vnútorným nepokojom, ktorý ma nútil rozmýšľať. Film Štúr sa ma nedotkol obrazom, ale hlboko sa ma dotkol vnútri a práve preto ho považujem za silný a hodnotný zážitok.
