11.11., dátum, ktorý v sebe nesie veľkú magickosť. Nie len kvôli číslu jeden, ktoré je svojim spôsobom dosť osobité, ale taktiež sa spája s rôznymi udalosťami v našom živote.
Jednotka určuje smer, výnimočnosť, či dokonca jedinečnosť.
Práve jedinečnosť v podobe tohto dátumu, som zažila v Slovenskom národnom divadle, kde sa v tento deň uskutočnila premiéra divadelnej drámy od Williama Shakespeara Richard III.
Už tento kúzelný dátum nám predznamenával, že to bude nevšedný zážitok, ktorý v nás bude ešte dlho pretrvávať.
Nemýlila som sa.
Už po úvodných tónoch tajomnej, miestami až mystickej hudby, sme sa ocitli v renesančnom Anglicku, v prítomnosti hlavného hrdinu Richarda.
Rozvíja sa pred vami osud muža, ktorý je stelesnením manipulácie, za pomoci ktorej vždy dosiahne to, čo práve chce. Využíva ju na odstránenie osôb, ktoré sa priečia jeho rétorike a osôb, ktoré protestujú proti tomu, aby sa dostal na trón. Svojim spôsobom je však Richard nešťastný človek. Má fyzický hendikep, ktorý je ale len akýmsi doplnením hlbokého duševného hendikepu. To, že vraždil, aby sa dostal na anglický trón, je nepredstaviteľné. Avšak to, že bol schopný kvôli moci zabiť deti, svoju ženu a priateľov, je neodpustiteľné. Musím sa priznať, že ma miestami chytala hrôza a pocit úzkosti, ktoré boli ešte zvýraznené mojou osobitou predstavivosťou.
Je to hra, ktorá oplýva veľkým smútkom nad osudmi jednotlivých postáv a vďaka silnej výpovednej myšlienke ju môžem s istotou označiť za mimoriadne nadčasovú.
To, za čo si ochotný položiť vlastný život, stojí aj za to, aby si ten život vzal niekomu inému.
Myslím, že táto moja myšlienka vystihuje konanie Richarda III. V podaní Tomáša Maštalíra je ešte viac umocnená tým, ako brilantne sa zhostil svojej náročnej úlohy. Zapamätať si toľké množstvo veršovaného textu a popritom sa sústrediť na vyjadrenie fyzického hendikepu, chce poriadnu dávku sebazaprenia a odvahy. Musím sa stotožniť s názorom režiséra Martina Čičváka, ktorý po premiére povedal: „Tomáš je herec, najlepší z najlepšieho čo teraz máme, čo už nikdy nebudeme mať a ani sme nemali. Tomáš Maštalír je ako stradivárky, na ktorých sa ja učím hrať.“
Ďalší moment, ktorý vás chytí za srdce je vizuálna stránka hry, ktorú som však nemohla vnímať. Z opisov však usudzujem, že hra so svetlom, scéna so zrkadlom ako svedomím či maskami, ktoré častokrát využívame na dosiahnutie cieľa, len podčiarkujú jedinečnosť a prepracovanosť tohto diela.
V tejto hre sa okrem už spomínaného Tomáša Maštalíra, zaskveli aj Tánička Pauhofová, Zuzka Fialová, Anna Javorková či Daniel Heriban a mnoho ďalších skvelých hercov.
Shakespeare bol majstrom v písaní divadelných hier a ak by mal možnosť vzhliadnuť na to, s akou precíznosťou, dramatickosťou a zmyslom pre detail sa naši herci zhostili svojich rolí, určite by súhlasil s názorom, že túto hru síce napísal, ale život jej vdychujú vždy herci, ktorí ju hrajú. A tí naši slovenskí herci zvládli túto hru brilantne.
Úžasne spracované dielo, vrelo ho odporúčam!